Roku 1296 sa stal vlastníkom plaveckého panstva, ku ktorému patrila aj naša obec, starý slovenský rod Hunt-Poznan. Príslušníci tohoto rodu vlastnili v 13. storočí, ako grófi zo Svätého Jura a Pezinka, rozsiahle majetky v okolí Bratislavy. V roku 1394 daroval Plavecký hrad s panstvom uhorský kráľ Žigmund Stiborovi, županovi Bratislavskej a Nitrianskej stolice za zásluhy vo vojne proti Turkom. Tu prichádza k rozporu. Odňal panovník Svätojurským grófom plavecké panstvo, alebo ho mali len v zálohe? Po vymretí Stiborovho rodu im však znovu patrilo až do roku 1543, kedy zomrel posledný člen rodu Hunt-Poznan. V prvej polovici 16. storočia vymrelo na Slovensku viac magnátskych rodov. Ich majetky prešli do vlastníctva kráľa. Uhorský kráľ Ferdinand I. tieto majetky predal, alebo ich zálohoval bohatým nemeckým rodom a vojenským veliteľom z nižšej šľachty. Takto prišli k majetkom na Záhorí Serédyovci, Salmovci, Fuggerovci a Balašovci.

Ak chceme poznať najstaršie dejiny našej obce, musíme vychádzať z cirkevných dejín, lebo len v cirkevných archívoch sa zachovalo najviac dokladov. Najstarší písomný údaj o farnosti v obci je z roku 1397, ktorý uvádza maďarský historik K.Péterffy v knihe "Sacra concilia ecclesiae Romano-catholicae in regno Hungariae celebrata", že v obci Rárbok bol kostol a fara, ktorá patrila pod archidiakonát šaštínsky. Péterffy čerpal údaje z autentických cirkevných záznamov. Farnosť však mohla byť založená skôr, už v dobe dosídlovania Nemcami, ktorí boli katolíci, a teda nebol problém s náboženstvom. Existenciu farnosti v 14. storočí potvrdzuje aj záznam vo farskej kronike, no neuvádza sa, z akých prameňov bol údaj čerpaný .Kostolík a fara sa nachádzali na mieste dnešného kostola a bol pri ňom aj obecný cintorín. Kostolík bol vystavaný z kamenia a zasvätený sv. Kozmovi a Damiánovi. Podľa farských záznamov malo v kostole miesto len 100 ľudí. Fara bola vystavaná z dreva a hliny, pokrytá slamou. Existencia kostola, fary a cintorína nám podáva aj určitý obraz o pôdorysnom vývoji obce. Hlavná ulica, na ktorej boli po obidvoch stranách vystavané drevené sedliacke domy pokryté slamou, viedla od kostola k potoku Rudávka. Kamenná hrádza rybníka "po západnej strane obce" zabezpečovala ochranu proti záplavám. To by potvrdzovalo existenciu jadra obce pri potoku Rudávka v stredoveku, tradovanú v ústnom podaní. V období reformácie bola rímsko-katolícka farnosť pravdepodobne presunutá do Sološnice. Tento stav trval až do roku 1787. Počas pôsobenia sološnického farára Ignáca Vajzera bola oddelená od sološnickej farnosti. Prvým správcom farnosti od 11. augusta 1787 bol kaplán Štefan Arsenius, príslušník bývalého rádu sv. Pavla pustovníka. Tento rád mal veľký kláštor pod Plaveckým hradom. Počas vlády rakúsko-uhorského panovníka Jozefa II. bol kláštor zrušený. Zrúcaninu kláštora môžeme ešte aj dnes vidieť. Existencia tohoto kláštora je zaznamenaná vo farskej kronike a traduje sa aj v ústnom podaní. 21. apríla 1796 sa začala stavba novej fary. Pozemok pre stavbu daroval zemepán Karol Pálffy. Stavebný materiál dodali vtedajší správca veľkostatku Ignác Masár a lesný Ján Steiner. Staviteľom bol Ján Tanzer zo Senice. Na stavbu finančne prispeli Náboženský fond sumou 783 zlatých a farníci sumou 20 zlatých. Stavba fary trvala dva roky. S menšími úpravami existuje fara dodnes.

V druhej polovici 16. storočia začalo za podpory nemeckých zemepánov Fuggerovcov prenikať na plavecké panstvo evanjelické náboženstvo. Katolícke fary a kostoly zabrali evanjelickí kňazi. S najväčšou pravdepodobnosťou bola katolícka farnosť v našej obci zrušená a ako filiálka presunutá do Sološnice, kde pôsobil evanjelický kňaz. V kanonickej vizitácii z roku 1561 sa píše: 25. marca sme prišli do farského kostola v Sološnici, ktorý patril k panstvu Fuggerovcov (Plavecký hrad) a tento kostol mal filiálky vo Svätom Petri, Svätom Mikuláši a Rohrbachu, ktoré usilovne spravoval presbyter Matej Moravec. Po Fuggerovcoch sa stali vlastníkmi panstva Balašovci, ktorí boli tiež evanjelici. Podľa zásady "cuius regio - eius religio", akého náboženstva bol on, takého museli byť i poddaní, prevzali evanjelickú vieru i poddaní. Najznámejším z Balašovcov na okolí sa stal Melichar. Povesť o ňom hovorí: Melichar bol obdarovaný obrovskou silou, dokázal vraj vyniesť zvon po schodoch do veže ako klobúk na hlave. Melichar Balaša pôsobil v kráľovskej armáde. Zomrel v roku 1568 vo Viedni. Pochovaný bol v rodinnej hrobke v krypte sološnického kostola. Jeho syn Štefan založil pre evanjelikov na Plaveckom hrade kníhtlačiareň, ktorá bola v roku 1579 presťahovaná do našej obce. Podľa ústneho podania sa mala nachádzať pri potoku Rudávka, poniže kostola. Tú dokončili fóliovú postilu, ktorá sa začala t1ačiť ešte na hrade. V tlačiarni sa tlačili kázne protestantského biskupa Petra Bomemisu. V roku 1584 získal tlačiareň nový majiteľ Valentín Manckovič z Hlohovca, kam ju presťahoval. V zápisnici z roku 1610, ktorú spísal superintendent Izák Abrahamides Hrochotský sa uvádza: V obci Rarbok sú evanjelici v hojnom počte, možno aj celá obec. To by znamenalo, že nie všetci obyvatelia boli evanjelici. Podľa zápisnice bola fara v Sološnici a patrili k nej filiálky Rarbok a Hausbrunn (Studienka). V zápisnici sú spísané dôchodky pastora: Dávky sú výročité - každý sedliak majúci svoj dobytok a držiaci štvrť role, dáva 1 mericu žita, 1 sliepku, 1 fúru dreva a 4 denáre. Tým istým spôsobom aj zemania - od pol štvrte role pol merice žita, syr, 1 sliepku, 1 fúru dreva a 4 denáre. Každý hoštáčnik dáva 28 denárov. Každý hofier 10 denárov. Zo šenkovného domu dáva obec 3 zlaté. Z dvora (mohla to už byť zemianska kúria) sa dáva pastorovi 12 zlatých, 8 meríc čistého žita a z každej várky 1 okov piva (v obci bol aj pivovar). Pozemky v našej obci, ktoré patrili pastorovi: 1 sedliacka štvrť, 2 lúky a ešte jedna na Vajari. Dôchodok rechtora - 4 zlaté a 4 merice žita. Všetky dôchodky vyberal kostolník.


Autor : Mgr.Ľudmila Kotesová, 1997