O najstarších dejinách Záhoria sa dozvedáme len z archeologických prameňov. Nehovoria o vládnúcich dynastiách, ani o hrdinstvách jednotlivcov, ale prinášajú len svedectvá každodenných zápasov o holé bytie. Vedecké práce na základe archeologických výskumov nám podávajú súvislý náčrt najstarších dejín Záhoria a jeho osídlenia. Výhodná geografická poloha a priaznivé klimatické podmienky Záhoria zohrali významnú úlohu v najstaršom osídlení územia na Slovensku. Počiatky ľudskej civilizácie začínajú v praveku, v dobe kamennej, v jej najstaršom úseku paleolite. Ľudská spoločnosť v paleolite stála na najnižšom stupni svojho vývoja. Vtedajší ľudia do prírody nezasahovali a nemenili ju. Brali od nej len to, čo im poskytovala. Živili sa lovom a zberom rastlinných plodov. Medzi najstaršie osídlené miesta na Záhorí patrí jaskyňa Deravá skala pri Plaveckom Mikuláši a paleolitická osada pri Sološnici. Jaskyňa Deravá skala dostala názov podľa toho, že má viac otvorov do výšky. Otvory slúžili pravdepodobne vtedajším obyvateľom ako vetráky, cez ktoré vystupoval z jaskyne dym. Pri archeologickom výskume v r.1949, ktorý urobil Výskumný ústav archeologický Praha, sa našli rôzne kamenné nástroje - nože, sekery, kostenné ihly a hroty vyrobené z pazúrika a okrúhly kameň na brúsenie týchto nástrojov. Výskumníci objavili 40 000 rokov starú kostru šesťročného dieťaťa, 120 cm dlhé rebro mamuta, popolnisko s uhlíkmi, črepy z hlinených nádob, pozostatky kolov, ktorými ohradzovali vtedajší obyvatelia vchod jaskyne proti divej zveri. Pozoruhodný je nález píšťalky z kosti 7,7 cm dlhej, dutej s priemerom 1,5 cm, bledej hnedožltej farby, s váhou 10,5 g, obidva konce majú elipsovitý tvar. Na povrchu je zdobená štyrmi paralelne rezanými obvodovými skupinami z piatich prstencov. Obdobie, v ktorom žijeme teraz, sa niekedy nazýva poľadovou dobou. Približne pred 10 000 rokmi sa na Zemi uskutočnila veľká premena podnebia. Oteplilo sa a podnebie sa začalo podobať dnešnému. Nastala zmena aj vo vývoji človeka, ktorý začal chodiť za korisťou do lesa a na piesčité brehy potokov. V mladšej dobe kamennej v neolite (5 000-3 000 rokov pred n.l.), dochádza k podstatnej zmene vzťahu človeka k prírode. Začína ju cieľavedomejšie využívať. Neolitický obyvatelia si osvojujú základy pestovania kultúrnych plodín, chov domácich zvierat a výrobu efektívnejších kamenných nástrojov. Pri archeologickom výskume Pohanskej (Plavecké Podhradie) bolo odkryté nálezisko z tejto doby. Osídlenie dokumentujú kamenné nástroje - hladené kamenné sekery, motyky a štiepané nástroje. Neskoré obdobie mladšej doby kamennej, eneolit - (3 000 - 1 900 rokov pred n.l.), je stále charakterizované roľníctvom a stúpajúcou tendenciou chovu domácich zvierat. Doba priniesla pokrok v obrábaní pôdy pomocou dreveného pluhu ťahaného dobytkom. Kamennú dobu vystriedala bronzová doba (1 900 - 700 rokov pred n.l.). Osídlenie na Záhorí bolo v tejto dobe intenzívnejšie. Táto etapa vývoja ľudskej spoločnosti zaznamenáva výrobu zbraní a úžitkových predmetov z bronzu, čo ovplyvnilo aj rozvoj medzikmeňových vzťahov, vznik obchodných ciest, rodiacu sa deľbu práce - roľníctvo a remeselníctvo. Bronzová doba zanechala na území Záhoria viacero stôp. Pochádza z nej aj opevnenie na temene Pohanskej, ktorého hradby boli zničené požiarom a osídlenie postupne zaniklo. Pri archeologickom prieskume sa našli - bronzová ihlica, bronzové krúžky-náramky, keramické misky, šálky rôzneho tvaru a amforovité nádoby.

V 4.storočí pred n.l. sa začali rozširovať po Európe keltské kmene. Na území Záhoria sa niektoré kmene usadili nadlho. Sídliská z doby železnej sa našli v Myjave, Šaštíne-Strážoch a Devíne. Okrem roľníckych osád vznikli aj opevnené mestá - oppidá, ktoré sa zachovali na Pohanskej a v Bratislave. Kelti neboli len barbarskí bojovníci, ale scestovaní ľudia, ktorí sa poučili najmä zo starovekej gréckej civilizácie. Dokazujú to zistené nálezy na Pohanskej. Žilo tu tisíce ľudí, boli tu dielne, chránené vodné zdroje, dláždené priestranstvá, obchod a cesty. Opevnenie bolo veľmi dômyselné, ktoré mohol vybudovať skúsený staviteľ so stovkami pracovníkov. To bolo možné len v organizovanej spoločnosti. Vpredu opevnenia bol múr z kameňov kladených nasucho, za ním hlinený val s drevenou konštrukciou. Na strategicky významnejších miestach bol dvojitý múr. Teda hlinený val chránili dva múry - predný nižší a zadný vyšší. Staviteľským vrcholom Pohanskej je vstupná brána na akropolu. Je to najvyššie opevnené miesto. Val na akropole sa láme dovnútra a vchod, ktorý tak vznikol uzatvárala drevená brána. Nález dlhého železného klinca dokazuje, že vráta boli z hrubých brvien. Nad bránou stála mohutná veža na pilieroch. Takúto kliešťovitú bránu bolo v tom čase ťažko dobyť. Dokonalosť hradného systému, veža nad bránou ukazujú na mimoriadne významné stredisko vtedajšieho sveta. Našli sa stopy po existencii remeselnej výroby - kováči, hrnčiari, roľníci a vojaci. Nález kováčskych nástrojov však potvrdzuje, že na oppide bolo kováčstvo základným remeslom. Rudu ťažili a dovážali z neďalekého Perneka. Pohanská bola v tom čase remeselno-výrobným centrom na Záhorí. Potvrdzuje to nález vozových súčiastok, konského postroja a poloha Pohanskej na križovatke dvoch významných ciest. Lokalita si priam vyžadovala zapojenie do diaľkového obchodu. Archeologické nálezy na Pohanskej: - kovové predmety - pošva meča, sekery, nože, kosa, pružinové nožnice, dláto, vrták, kľúč, kováčska lopatka, spony, kovadlina, - keramika - hrncovité nádoby, súdkovité nádoby, misky, hrnky, poháre, vázy. Po zániku Keltov, ktorí oppidum opustili, lebo podľa zakopaných (uschovaných) predmetov sa usudzuje, že mali pred niečim strach. Na Pohanskú sa však už nikdy viac nevrátili.

V období 1. až 4. storočia nášho letopočtu sa územie Slovenska nachádzalo pod vplyvom Rímskej ríše a tvorilo pohraničie na druhej strane Dunaja, ktorý bol rímskou hranicou - "limes Romanus". Rímske légie mali vybudované pevnosti v Iži pri Komárne, Rusovciach, Devíne a Stupave. K obrannému systému patrili i drobnejšie strážne veže. V rokoch 21-50 po Kr. zriadili Rimania Vaniovo kráľovstvo s centrom Pomoravie a Považie. Bol to prvý štátny útvar na území Slovenska pod ochranou a suverenitou Rímskej ríše. Vojenskou mocou takto Rimania čelili náporu Germánov. Pôvodné obyvateľstvo germánskych kmeňov Markomanov a Kvádov, ktorí územie obývali, si podrobili. Na Záhorí mali Rimania vybudovanú strážnu sieť od Stupavy až po Skalicu. Pohybovali sa po úsekoch obchodných ciest v smere východ - západ (Jantárová a Česká cesta). Aj západnou stranou Malých Karpát sa tiahla cesta od Bratislavy k Českej ceste, ktorá prechádzala územím našej obce. Vráťme sa teda do doby rímskej a zamyslime sa nad tým, prečo zvonicu v našej obci nazývajú rímskou vežou. Kedy začala plniť funkciu zvonice nevieme. Z minulosti je nám známy len údaj, že bola nadstavená. Spoj nadstavenia aj dnes môžeme vidieť. V ústnom podaní sa hovorí, že preto vežu nadstavili, lebo nebolo počuť zvonenie do hornej časti obce z malého kostolíka, ktorý stál tam, kde stojí dnešný kostol. Vo veži sú dva zvony s váhou 40 kg a 60 kg. Na väčšom z nich je nápis - Goss mich Caspar Wolff in Pressburg 1687. Keďže bola veža nadstavená, to znamená, že predtým už stála. Teraz zoberme do úvahy polohu veže. Vidíme, že zodpovedá strategicky dôležitému rniestu. Výhľad z nej je na všetky príjazdové cesty (Bratislava-Senica a cesta od Malaciek). Ďalším dôležitým faktom je zdroj vody - potok. Všetky uvedené fakty zodpovedajú predpokladu, že strážna veža by mohla na tom mieste byť vystavaná do výšky 5 metrov. Ak pripočítame ešte výšku dreveného ukončenia veže, to stačí na celkom dobrý výhľad do rozľahlej krajiny. Na sklonku 4. storočia Rímska ríša zanikla. Veža zostala opustená, drevo sa po čase rozpadlo. Zostala len stavba z kamenia skrytá v tŕstí pri potoku. V období osídlenia Záhoria Slovanmi, kamenná veža chátrala. Naši prapredkovia nepoznali rímske stavby a nevedeli ich ani používať. Ich domovom boli drevené zruby a úkrytom močaristé územia. Až po rozpade Veľkomoravskej ríše, v čase konfínia, keď bolo Záhorie pohraničným územím novovznikajúceho Uhorska, mohla byť veža znova vystavená na starých základoch a mohla patriť k strážnemu systému západnej hranice. Pravdepodobné by to mohlo byť, ale viac by o tom vedel povedať archeologický výskum.


Autor : Mgr.Ľudmila Kotesová, 1997