V roku 833 moravský knieža Mojmír vyhnal z krajiny knieža Pribinu, obe kniežactvá zjednotil, vznikol štát Veľká Morava a naše Záhorie sa stalo jej srdcom. Zo staroslovanských hradísk (Nitra, Bratislava) sa postupne vyvinuli mestá, kde si veľmoži dali vystaviť kresťanské kamenné kostoly. Takto dali na známosť, že sa hlásia k novej viere - ku kresťanstvu. Je isté, že v období Veľkej Moravy vládol svet pánov a poddaných. Prostí poddaní žili v rodoch, v malých osadách, okolo ktorých bol kúsok zeme na obrábanie. Ich základným zamestnaním bolo poľnohospodárstvo a chov dobytka. Svedectvo o ich živote podávajú pohrebiská, ktoré archeológovia odkryli v Stupave, Devíne, pri rieke Morave a jej prítokoch (Rudava, Malina, Myjava). Aj na území našej obce, v malokarpatských lokalitách (Kráľov vŕšok a Vinohrady), boli pri výkopových prácach náhodne objavené kostrové hroby z 9.storočia. Hroby sú postačujúcim dôkazom toho, že na území našej obce žili Slovania. O slovanskom osídlení stará legenda hovorí: Prví osídlenci sa usadili pri rybníku, živili sa lovom zveri a rybolovom. Postupne vypálili a vyklčovali les pri rybníku a začali obrábať pôdu. Na východ od osady založili cintorín, v bažinách vybudovali útočisko, čo môže byť pravdepodobné. Veď pod pojmom "osada", v tej dobe, si môžeme predstaviť dva-tri drevené zruby. V horských lokalitách mohla existovať pastierska osada a pri rybníku rybárska osada. Prírodné podmienky to nasvedčujú. Na katastrálnej mape obce z 18. storočia je vyznačená lokalita Dušnica. Nachádzala sa po južnej strane rybníka (dnes drevosklad a záhradková osada). Názov je utvorený zo slovienskeho slova "dušník", čo znamená sluha, otrok. Dušníci boli zvláštni poddaní, ktorých daroval cirkvi "za spásu duše" bohatý človek po svojej smrti. Tieto údaje môžu nasvedčovať tomu, že tu žila najchudobnejšia vrstva veľkomoravského obyvateľstva, ktorá každodennou ťažkou prácou zápasila o svoje bytie. Všetko potrebné pre život si museli ľudia dorobiť sami a z toho ešte odvádzať pánovi. Veru, v slovanských zruboch sa usadil hlad a bieda. Na dvoroch veľmožov bola prijatá nová viera - kresťanstvo, no prostí ľudia aj naďalej uctievali pohanské božstvá, začo boli stíhaní. Veľkomoravský zákonník pre svetských ľudí, ktorého zostavovateľom bol pravdepodobne arcibiskup Metod, uvádza: Každá dedina, v ktorej pohanské obety bývajú, alebo prísahy pohanské, nech sa odovzdá božiemu chrámu so všetkým imaním. Kde majú pána, teda v tej dedine, a koná pohanské obety a prísahy, nech sa predá so všetkým imaním svojím a získaný výnos nech sa dá chudobným. Ľudia však aj naďalej uctievali posvätné háje, studničky, oheň, vykonávali obety a prísahy. Potvrdzuje to Prvá kniha nariadení uhorského kráľa Ladislava z konca 11.storočia: Akýkoľvek by vedľa studničiek alebo pri stromoch a prameňoch i kameňoch podľa zvyku prostého ľudu venovali obety, svoju obžalobu nech odpykajú volom. Aj napriek zákazom sa mnohé zvyky, obrady a slávnosti preniesli ústnym podaním po dnešok. Spájali sa s rokom poľnohospodára, liečiteľstvom, s narodením a smrťou človeka, s rodinnými príležitosťami. V nich sa odráža ich život a ľudová kultúra.

Začiatkom 10. storočia, po rozpade Veľkej Moravy, pripadá územie trom kráľovstvám - českému kráľovstvu, poľskému kráľovstvu a hospodársky najvyspelejšia, najhustejšie osídlená časť (juhozápadné Slovensko), novovznikajúcemu Uhorsku. V poslednej tretine 10.storočia veľkoknieža Gejza zjednotil staromaďarské kmene a vytvoril pevnú ústrednú vládu. Jeho syn Štefan sa roku 1000 stal prvým kráľom uhorského štátu. Vládnuca trieda bývalých príslušníkov Veľkej Moravy sa prispôsobila novej politickej situácii. Staré veľmožské slovanské rody boli Poznan a Hunt. Majetky Poznanovcov sa rozprestierali v okolí Nitry a Huntovci mali majetky nad Ipľom. V čase po zrode Uhorska bolo na Záhorí pohraničné pásmo medzi dvoma štátmi tzv. konfínium. Obchodné cesty v smere západ - východ si aj naďalej udržali význam. Jedna viedla od Holíča pri rieke Morave a napájala sa na Dunajskú cestu. Druhá, Česká cesta, prechádzala pri Holíči z Čiech do Uhorska a Záhorím viedla cez Jablonicu, Bukovský priesmyk do Tmavy, Ostrihomu a Budína. Túto cestu chránili pohraničné hrady Holíčsky, Korlát a Ostrý Kameň (Ostriež). Korlát bol rozlohou malý oproti okolitým hradom. Z toho môžeme usúdiť, že jeho funkcia bola len strážna a spravodajská. Historik Pál Jedlicska hovorí, že existoval už v roku 1041 a opiera sa o rodinnú kroniku Apponyiovcov. Jeho funkciu v systéme opevnení potvrdzuje aj moravská listina z roku 1043, podľa ktorej bola na uhorskom pohraničí organizovaná strážna služba. Pôvodnými strážcami západného pohraničia boli kmene Sikulov a Plavcov (11.-13.storočie). Pohybovali sa v priestore medzi Malými Karpatami a riekou Moravou, kde založili strážne osady. Dodnes zostali po nich stopy v názvoch obcí - Sekule, Kuklov, Leváre, Uhorská Ves, Plavecké Podhradie, Plavecký Štvrtok, Plavecký Mikuláš, Plavecký Peter, Malacky, Nádaš (Trstín). Počas trvania konfínia (asi do začiatku 13.storočia) patrili hrady a celé územie Záhoria pod kráľovskú správu. Z tejto doby sa o Záhorí zachovalo málo správ. Prvé písomné správy sa začínajú objavovať až po rozpade konfínia, keď uhorský kráľ Ondrej II. (1205-1235) pridelil pôdu jednotlivým rodom a rodinám. Na Záhorí sa začali formovať feudálne hradné panstvá až ku koncu 13.storočia, ku ktorým patrili priľahlé územia s poddanými. Roku 1242 napadli Uhorsko Tatári, ktorí ho vyplienili a veľkú časť obyvateľstva odvliekli do otroctva. Podobná by bola situácia i v našej obci. V ústnom podaní sa hovorí: " Obyvatelia mali predsa šťastie, lebo prví osadníci vybudovali v bažinách útočisko, kde sa pred Tatármi ukryli. Takto sa im podarilo uchrániť svoje životy. " Zle však dopadli niektoré záhorské dediny, ktoré zostali spustošené. Uhorský panovník Belo IV. (1235-1270) videl, že doterajšie hraničné zábrany sú pre krajinu nedostatočné, preto nariadil opevňovanie miest, zvlášť v pohraničí a stavanie kamenných hradov. V druhej polovici 13.storočia vznikli ako kráľovské hrady, tvoriace súčasť obrannej politickej línie, Plavecký hrad a Stupava. Plavecký hrad je prvýkrát spomenutý v listine (D1 50151) pod menom Detreh z 10.februára 1274. V 13.storočí bola na Záhorí vybudovaná správna organizácia rozčlenená na tri obvody (processus) - Stupavskú, Šaštínsku, Holičskú v rámci Bratislavskej župy, na čele ktorých stáli slúžni. Spolu s ňou bola vytvorená aj cirkevná správa. Najväčšia časť Záhoria patrila archidiakonátu so sídlom v Šaštíne, severná časť (Skalica a okolie) Nitrianskemu a južná časť Bratislavskému archidiakonátu. Vytvorenie a zdokonalenie verejnej administratívy (župy, obvody, obecná správa) a cirkevnej správy (fary, archidiakonáty) sú charakteristické pre rannú i neskoršiu fázu feudálnej spoločnosti. Základnou jednotkou bola feudálna dedina, ktorú formálne spravoval richtár. Richtár zodpovedal za jej samosprávu, odvádzanie stanovených robotných povinnosti a naturálnych dávok poddaných.


Autor : Mgr.Ľudmila Kotesová, 1997